Ak sa to dá zovšeobecniť, tak UPJŠ venujem (v dnešných časoch) veľmi dôležitý a nevyhnutný čas. Áno, zdá sa mi to veľmi málo, ale niekomu to stačí na to, aby bol spokojný. I ja som spokojný, keď si spravím svoje povinnosti, odbijem si povinné cvičenia a mám pokoj. Práve prebiehajúci semester je už mojím piatym na škole a, pravdupovediac, som veľmi milo prekvapený. Čakal som nudné teoretické prednášky, ale tie sa akoby vytratili. Samozrejme, nie zovšadiaľ. Prešli sme k praxi a navštívili aj pár zaujímavých miest z oblasti médií. A tak sa môj nevyhnutný čas, ktorý neustále venujem UPJŠ, zmenil na radostný. Tešil som sa, že idem do školy, a niečo nové sa naučím, vypočujem si zaujímavé príbehy a dostanem cenné rady.
Ale prejdime k názvu príspevku: Čo nám dáva UPJŠ?
Nemôžem nespomenúť literárne stretnutia, aké sú na pôde našej univerzity samozrejmosťou. Svojou návštevou poctili knižnicu aj Tomáš Ulej či Marek Vadas. Pri rozprávaní zážitkov z tvorby či zo života spisovateľov vždy spozorniem. Je to ako čítanie dobrej knihy.
I keď mám literatúru vo veľkej obľube, v mojom vnútri zľudovela veta: ‚Neexistuje nič nudnejšie ako vysokoškolský profesor literatúry.' Avšak podujatia, ktoré títo profesori uskutočňujú, majú vlastný šmrnc. Aj ticho, čo sa pri besede na pôde univerzity občas vyskytne, vedia pohotovo zakecať.
Literárne besedy patria k mojim srdcovkám a jednoznačne ich hodnotím pozitívne.
Nevzal som si na paškál iba jedno podujatie, ktoré nám univerzita sprostredkovala. K menej vydareným patrí konferencia vedcov Súmrak médií.
Najprv som si myslel, že musím na niečo podobné dospieť. Myslel som si to, i keď som sa podelil o názory na konferenciu so spolužiakmi. Asi na to ešte musíme dospieť. Ale názor som zmenil, keď sa na adresu prednášok vedcov vyjadrila jedna z našich doktoriek: „Nemalo to úroveň." Aspoň nie požadovanú.
Power Pointové prezentácie s gramatickými chybami, nemastné vystupovanie profesorov a ich neslané prednášky spôsobili poriadnu nechuť na počúvanie. Ak by naša účasť na konferencii nebola dobrovoľne povinná, upaľujem odtiaľ už po prvej minúte.
Svoje výčitky by som zhrnul do jedinej vety: Páni profesori by sa mali zo všetkého najprv naučiť prednášať a až potom sa postaviť pred plénum. Prvoradou úlohou rečníka je predsa zaujať, a nie znechutiť.
Asi najväčšou masovou akciou, ktorú naša univerzita nevybavovala, ale na nej participovala, bolo stretnutie s držiteľkou Pulitzerovej ceny Abigail Goldman. Jej prednáška o práci reportérov v teréne, začiatkoch novinárskej tvorby a postupne nahromadených skúsenostiach nemala problém s pritiahnutím pozornosti. Navyše bola okorenená dávkou vtipu a ironického nadhľadu.
Vďaka prednáške som si taktiež preskúšal svoje znalosti z angličtiny. Abigail prišla do Košíc pripravená a získala si divákov, čo sa odrazilo i na búrlivej diskusii po skončení rečníčkinej prezentácie.
Univerzita nám podľa môjho názoru v tomto semestri dala viac ako za dva minulé roky dohromady. Alebo som bol iba ochotnejší viac prijať..?
Malá perlička na záver: Po skončení prednášky Abigail Goldman som pomáhal upratovať sálu. Na jednej zo stoličiek som zbadal podnos a na ňom fľašu minerálky, tri poháre a tyčinky DRU. Bol už čas obeda, a ja som ešte nejedol, tak som si jednu tyčinku vzal. Jeden z usporiadateľov to zbadal a upozornil ma, že to je pohostenie pre hlavného hosťa. A takto som nepriamo jedol tyčinky z rovnakého pohára, z akého jedla držiteľka Pulitzerovej ceny.
Navštívte autorovu stránku: www.rozumvplamenoch.webnode.sk
